| Návštevnosť | |
|---|---|
| Dnes: | 1 |
| Týždeň: | 6 |
| Mesiac: | 63 |
| Celkovo: | 31963 |
Náboženstvo lásky
Úryvok z pripravovanej knihy
Vedz, že až sa naučíš stratiť sám seba,
nájdeš Milovaného.
Neexistuje žiadne ďalšie tajomstvo
a viac než toto neviem.
AL -ANASRI
Magdaléna sa rýchlymi krokmi približovala k zástavke električky a ako vždycky túžila po láske. Ešte stále sa nenaplnila veštba cigánky, ktorej bezvýhradne verila, takže ešte nezažila zrušenie kliatby a rozplynutie v láske. Mala síce niekoľko letmých kontaktov a stretnutí s viacerými mužmi, ale ani jeden z nich nechcel stratiť sám seba, všetci mali veľký strach z pohltenia láskou a Magdalénou. Napriek tomu bola šťastná, akoby potreba opätovanej partnerskej lásky už nebola taká naliehavá. Stačilo, že svoju veľkú lásku sprostredkovávala svetu, či skôr nepochopiteľnú lásku Božiu?
Bola naplno v prítomnom okamžiku. Jasne vnímala svetlo a atmosféru jesenného rána, čisté farby ulice, jas a ruch, energiu ponáhľajúcich sa ľudí, až zrazu v tomto krásnom ráne jej udrel do oči rušivý obraz. Na dvojprúdovej ceste, hneď pred zástavkou električky ležalo ľudské telo. Vyzeralo ako atrapa človeka. Chabé a vetché, oblečené v špinavých otrhaných šatách, zakrvavené, bezbranné, úbohé... Na okamžik sa zastavil čas a Magdaléna stŕpla v úžase. Nikto z prítomných ľudí na zástavke telo nevnímal, akoby patrilo ku kulise mesta, všetci boli v svojich myšlienkach už v budúcnosti a ponáhľali sa do práce, až sa im úplne stratilo to, čo bolo dôležité, tento a práve tento prítomný okamžik, jediný a neopakovateľný, životná skúška, umierajúci človek, alebo človek rozhodnutý zomrieť v "divadelnom kostýme" bezdomovca. Nebola to atrapa vytvorená ako dramatická súčasť kulisy veľkomesta, bol to naozaj človek. Alebo snáď prezlečený anjel z večnosti, ktorý prišiel vyskúšať Magdalénu a preniesť ju do iných časov? Iba veľmi malý okamžik uvažovala. Musela konať rýchlo, pretože po ceste neustále prúdili autá a jedno z nich mohlo telo zmasakrovať vo chvíli, keď by boli obidve prúdy plné a nebolo by možné ho obísť. Musela bezdomovca nejakým spôsobom dostať z cesty. Nevedela či jeho telo udvihne, ale vedela, že sa o to musí pokúsiť. Podala mu iba jednu ruku, ruku bez chirurgickej rukavice a on sa jej chytil svojimi obidvomi žltými rukami ako záchranného pásu. Prosebne povedal " Nepúšťajte ma, nepúšťajte...." Preskočila medzi nimi iskra človečenstva. Zrazu pocítila veľkú lásku k tomuto chorému, úbohému človeku, ktorý neuniesol ťarchu života a už sa nesnažil tento svet pochopiť...